Ústavný súd nám klepol po prstoch. Takto zatočil so spotrebiteľmi.

Autor: Advokátska kancelária BÁNOS | 19.3.2018 o 12:30 | Karma článku: 5,65 | Prečítané:  2269x

Každý si už zvykol, že v dnešnej spoločnosti je spotrebiteľ druh zákonom chránený a požíva nepochybne vyššiu ochranu ako sám veriteľ. Takáto do očí bijúca nerovnováha sa však nepozdávala Ústavnému súdu. Ten sa rozhodol to zmeniť.

Pohľadávka je premlčaná? No a čo...

Spory medzi veriteľmi a spotrebiteľmi, často postavené na nemožnosti veriteľa domôcť sa svojich nárokov, sú u nás bežnou praxou. Prospotrebiteľsky orientovaná politika EÚ a pod jej vplyvom i náš zákonodarca vytvárajú pravidlá, ktoré v nejednom prípade lámu zlému veriteľovi väz a zo spotrebiteľa robia analfabeta bez náležitej súdnosti a schopnosti hľadania logických súvislostí medzi požičaním si a následným vrátením. Raz sú to neprijateľné zmluvné podmienky, inokedy absencia doručenky o výzve na splatenie dlhu, povinnosť odpustenia úrokov. Aby toho nebolo málo, doposiaľ platilo, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy musel prihliadnuť aj bez návrhu, teda ex offo, na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránili uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával sám. Povedané po slovensky – spotrebiteľ sa na veľmo brániť ani nemusel, chránil ho samotný súd. Zákonodarcov úmysel v tomto smere bol dozaista ušľachtilý, okrem iného podnietený filozofiou EÚ, avšak viacerým sudcom sa takáto prehnaná nerovnosť v postavení strán v neprospech veriteľa nepozdávala. Podnety na Ústavný súd tak na seba nedali dlho čakať. V prirodzenom právnom cítení sú totiž považované za zlé právo, za zlé zákony tie, ktoré odporujú pocitu spravodlivosti. Tak to bolo zaiste v prípade nejedného vyneseného rozsudku. A hoc sa nejednému sudcovi črtala na perách otázka, tak prečo ste to nesplatil, keď nepopierate, že ste si to vzal, právo bolo premlčané, a tak už nebolo ďalej o čom. No právo je právo a spravodlivosť je spravodlivosť. A ako vyplýva i zo zaužívanej Radbruchovej formuly, konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť.“ Vplyv akejsi nadzákonnej spravodlivosti zaiste prúdil i v pléne Ústavného súdu, kedy výsledkom bolo, že toto na verejnom zasadaní rozhodlo, že ustanovenie paragrafu zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré spotrebiteľovi poskytuje širšiu právnu ochranu je protiústavné. Ochrana spotrebiteľa je podľa neho neúmerná voči postaveniu veriteľa v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu, kde ho zákon podľa súdu stavia na stranu znevýhodneného. Čo v zásade nemožno spochybniť, nakoľko popri súčasnej právnej ochrane spotrebiteľa je totiž občas skutočne na zvážení, kto je tou slabšou stranou.

Jedného chrániť, druhého haniť?

Pravda, zákonodarca to pri večnom boji spotrebiteľa voči veriteľovi vôbec nemá ľahké. Poňatie spotrebiteľských zmlúv má čoraz širší rozsah, no každý prípad jedinečný a nájsť univerzálne pravidlo tak, aby aj koza ostala celá aj vlk sýty, aj EÚ spokojná, môže byť problém. Predmetné opatrenie prijal tento s úmyslom, aby sa v praxi viac nestávalo, že dodávateľ poskytujúci služby, si schválne neuplatní na súde nárok z uzavretej zmluvy so spotrebiteľom v zákonom stanovenej lehote, ale svoju pohľadávku postúpi inému právnemu subjektu, ktorý s jej uplatnením počká až do doby, kým príslušenstvo nenarastie do neúnosnej výšky, aby sa čo najviac obohatil. Prirodzene, človek je predsa tvor nenásytný. V takých prípadoch, kedy spotrebiteľ nevyhľadal právnu pomoc, často ani netušil, že veriteľova pohľadávka je už dávno premlčaná. A tak platil, lebo námietku premlčania nepodal. A potom tú boli tí druhí, tí nie nenažraní veritelia, ktorí po nastolení väčšej ochrany spotrebiteľa rovnako tratili. Lebo spotrebiteľ nevedel, že požičané treba vrátiť, lebo spotrebiteľ si to neprečítal, lebo spotrebiteľ si to nevedel zrátať. Ručička váh sa tak akosi neúmerne začala vyhýbať. Nastolenie poriadku zo strany Ústavného súdu už bolo viac ako nutné. 

Kto vie čítať pri objednávke, vie čítať i poučenie súdu...

Aj keď to často nebýva zvykom, súd sa tento krát postavil na stranu veriteľa a vydal rozhodnutie, ktorým ustanovenie o poskytnutí právnej ochrany pre spotrebiteľa vyhodnotil ako ustanovenie, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR. Lebo všetkého veľa škodí. Proti tomuto rozhodnutiu už odvolanie podať nemožno. Vyhlásením a zverejnením v Zbierke zákonov toto ustanovenie stratí účinnosť a po šiestich mesiacoch stratí aj platnosť. Keď stratí účinnosť, súdy ho už naďalej nemôžu aplikovať. A spotrebiteľ sa bude musieť brániť sám. Tak ako ostatní. Minimálne v otázke premlčania nároku veriteľa. A v podmienkach podania námietky premlčania na súde. Lebo už to za neho nik iný neurobí. Lebo neznalosť práva neospravedlňuje. Lebo, keď vedel objednať, vie aj zaplatiť. Lebo tak je to spravodlivé. Alebo... je to tak vždy spravodlivé?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?